Robert Rolf 15.04.2026
Nedavno ja sem jechal vlakom. Byl on velmi prepolneny, mnogo ľudi stalo bo ne bylo miest do sedenia. Na jednoj iz stanciji do vlaka vchodila starša žena s težkim kurfom. Imala veliki problem aby go vnosiť vnutri. Kedy pomogl ji jedin iz mužov ktory stal blizko vchoda, ona začala mu mnogo diakovať v jazyku ktory zvučil jako polsky ale byl nešto divny.
Potom ova žena i ten muž ktory jej pomogl začali dolgu besedu o svoich životach, odkud oni su, kud oni idu itd. Starša žena uživala "jo" vmieste "ja", "tyž" vmieste "tež" i takže mnogo germanizmov, na priklad "luft" vmieste "vzduch". Ale najbolje interesne bylo že ne govorila polskogo suffixa "-ę" na konce glagolov v prvej osobe ale kazala s suffixom "-a", na primer "moga" vmieste "mogę", "vidza" vmieste "vidzę" itd.
Iskajuc nedavno zdroje starodavnych samoglasn - jusov ѧ, ja sem uvidiel že jest tut naslednji artefakt. Jesli staroslovianska forma "I can" byla "mogã" (могѧ), v slezskom prešla ona teper v formu "moga" a nosova samoglasna "ѧ" znikla iz slezskogo govora.
V Polsce bylo mnogo disput či slezske nareče je jazykom či dialektom polskogo. Očevidno besedy ove imaju kontekst politicny. Vlada ne choče tendenciji separatističnych v vojvodstvach slezskom i opolskom, kde žije okolo 458 tys Silezcov na 5,27 mln graždanov (8,7%). Jest odnak faktom že slezske nareče ima vlastny kod ISO - SZL, jest zatom oficialno (i naukovo) jazykom.
Protivniky jazyka slezskogo tvrdju že jest to prosto dialekt jazyka polskogo. Germanizmy slezkogo objasnia se vplivami germanskogo naselja. Ale lokacije gradov na prave magdeburskom byly v celom Polskom Kraľestve a tak silna "germanizacija" javi se tolko na Sleziji.
Ako starodavny jus "ѧ" v slezkom prešel v trenutne "a" (могѧ > mogã > moga) a v polskom proces ten byl oddelny (могѧ > mogę) korenie jazyka slezskogo mogu byť bolje gluboke. Isnulo starodavne plemě Slezianov (pol. Ślężanie) ktore moglo imať vlastny razvoj kulturno-jazykovy, oddelny od Polanov i Vislanov. Moglo imať takže bolje intensivne kontakty s kulturami moravskymi a daže intensivno miešať s nimi geny i sposob govorenia. Moglo ono takže pribyť na teritorij Sleziji rańej pred glavnymi migracijami Slovianov iz 5 věka a može bylo vobšče autochtonične.
Potom plemě ovo prijalo do jazyka množstvo poľskich slov i tomu tvrdi se že slezske nareče je dialektom poľskogo. Ale starodavny koreń jazyka slezskogo ne je podobny do poľskogo. "Kery" a "który" (which), su to slova podobne ale odnak ine. Ine slovianske slova su bolje podobne do slezskogo napriklad česke "který". Drugi priklad - slezske "jo" je bolje podobne do kašubskogo "jo" než do poľskogo "ja". Abo ine korenne slezske slovo "kaj" (where), jest li to dialekt poľskogo? Taka teorija je kompletno sumnivna, večšina slovianskich jazykov uživa slov bolje podobnych do poľskogo "gdzie", napriklad chorvatske "gdje", ruske "где" i nikto ne tvrdi že su to dialekty poľskogo.
Raznicy medz polskom a slezskom ne možna tež objasniť vplivami českogo abo slovackogo, Čech skaže "můžu" a Slovak "môžem". Velikopolska tež imala intensivne kontakty s moravskymi kulturami, vozmožno oni takže rozumieli čechizmy take jako "pozor" - "attention" ale ne prijali tych slov do svojej movy. Teorija o tom že slezsky jazyk to "polsky s germanizmami" jest zatom prosto nelogična.
Na žal nema starodavnych pisanych artefaktov jazyka slezskogo, ktore mogli by jednoznačno dokazať že jazyk slezsky ima vlastne korenie. Do 15 věka v Polsce uživalo se latinskogo do pisania. Možna odnak analizovať nektore artefakty jazyka slezkogo napriklad pryvatnu korespondenciju.
Jeden iz najstaršich zdrojov to pismo Ambrożego Szklorza iz Olesna v ktorom lokalni slezski sveščeniky žalju se na sobytia iz 27 maja 1653 goda, kedy komisary cesara pribyli do Namyslova, zabranili luteranskej liturgiji i nakazali provodiť liturgije tolko katolicke.
Dokument ten publikoval slavianist Władysław Nehring v gode 1902 pod nazvo „Płacz a narzykani predykantuw ze Ślonska wygnanych w Namysłowskim Kraju” v časopise "Pamiętnik Literacki" na stranach 449-469. V pisme Ambrożego Szklorza iz Olesna su interesne stare slezske slova:
Autor uživa tež unikalnogo slezskogo prefiksa nej- v najvyššim urovńu pridevnika. Ne uživa on takže nosovych samoglasn "ą" ili "ę" tipičnych dla poľskogo ale dvobukvy "on" abo "en" vmieste "ą" i "ę" (np. ksiondz vs. ksiądz, czensto vs. często). To je takže unikaľna osoblivost slezskogo, chotia v 17 věke nosove bukvy ne byli ješče široko uživane v poľskich knigach okrem v titulach, pisalo se prosto "a" vmieste "ą" abo "e" vmieste "ę" a nosove samoglasny ne zamenjalo se asynchroničnymi dvobukvami "on" abo "en" .
Interesny je takže fakt že sovsim nema germanizmov. Germanizmy pojavili se v slezkom pozneje v 17 věke.
Obyčno tvrdi se že slezsky govor sadrži mnogo germanizmov, ale to ne musi byť celkom pravda. Analizujme rečenie "w antryju na byfyju stoi szolka tyju".
"Antryj" ne musi pochodiť od nemeckogo "Eintritt" ale od francuzskogo "entrée" abo anglijskogo "entry". Vymova "entrée" (ãntree) je bolje podobna do slezskogo slova "antryj" než do vymovy nemeckogo "Eintritt" (ajntrit). Kde je "t" v "antryju"? Nema go. Generalno germanizmy v slezskom su točne v každej bukve, na priklad "szauszpiler" (nem. "Schauspieler"). Možna skazať že "antryj"" to je "frankonizm" ktory može pochodiť daže iz vremen Kraľevstva Frankov (481-843).
"Byfyj" tež ne musi byť nemeckom slovom. V ruskom ili ukrajinskom uživa se slovo "буфет" ktore pochodi od francuskogo "buffet" i je to generalno zapadne slovo. Čemu slezky ne mog pozyčať togo slova iz francuzskogo ako na priklad poľsky ima množstvo slov francuzskich?
"Szolka" je takže zanimiva. Znova ne musi to byť nemecke "Schale". Jestvuje makedonske slovo "шолја" abo srbske "шоља". Ove jazyky takže vzali to slovo iz nemeckogo? Sumnive to je bo Srbija ili Makedonija ne graniči s kulturami germanskimi. A može slezska "szolka" pochodi iz nekakogo praindoevropskogo slova (ang. "shell") ktore bylo tež predkom balkanskich "шолја" ili "шоља"?
Ale najbolje interesne to slovo "tyj". Žadny iny sloviansky jazyk ne uživa takej versiji.